Asi pred týždňom sme s mojim dobrým kamarátom boli na jednej z tých ťažko stráviteľných hodín telesnej výchovy. Hral sa futbal, klasický halový futbal a my sme v zhluku testosterónu valiaceho sa za loptou z jednej strany ihriska na druhú stáli ako dva koly v plote pri bránkovisku, kde sa človek cíti ako uhorský vojak ustupujúci v zákope pred ruskou armádou.

Absolútne frontovisko… výstrel – bach (zadok si vyskúšal anál s loptou)… ďalší výstrel – bach (fajn, ten členok som aj tak nemal rád). Keď sa mi táto Sodoma – vrhanie síry a ohňa – zdá pridlhá pozriem sa túžobne na hodiny ako väzeň na plagát s marcového vydania PLAY BOY a s poľutovaním oznamujem prešlo len 15 minút… Takto vypadá večnosť… V tom okamihu zaznieva pamätná veta z úst môjho kamaráta: „Takto bude vypadať večnosť, takto vypadá peklo“. Smrad ako v autobuse po letnom zájazde do Nowého Targu a nekonečne dlhý futbal a ty ho hráš znova a zas, bez prestávky, na večné časy a nikdy inak.

Po takejto hodine zopnete ruky a poviete: „Prepáč bože, už budem dobrý“.